Moje začiatky v posilňovni

Milý denníček, úspešní ľudia si vraj píšu denník, tak ja to skúsim. Po tých sviatkoch som trošku pribral. Mám novú váhu s digitálnym displejom. Nameranú váhu ukazuje ešte 20 sekúnd po tom, ako zostúpim.

To je dobrá vlastnosť. Lebo keď sa vážim, na displej nevidím. Vo výhľade mám brucho. Ale to nie je moja chyba. To váhy robia príliš krátke.

Odvážil som sa odvážiť. Hm. Niečo nie je dobre, toľko iste nevážim. Obúvam sa. Strašne funím. Myslím na placky. Nechápem, prečo vyrábajú také krehké obuváky. Už som zlomil dva. Mal by som začať cvičiť. Už nikdy sa nebudem obúvať so zimnou bundou na sebe. Dosť som sa dopotil. Mal by som začať cvičiť.

Ráno je vraj človek najľahší, tak som sa odvážil. Niečo nie je dobre. Funím, len čo si spomeniem, že som si zas dal bundu a ešte sa musím obuť. Ak pôjdem takýto dopotený do toho mrazu, primrzne mi čiapka k hlave. Mal by som začať cvičiť. Ale nie dnes. To by vyzeralo, že je to novoročné predsavzatie, a tie nefungujú. Dnes sa ešte poriadne najem, lebo rezeň už asi nikdy neuvidím.

Dnes som sa nevážil. Aj tak pôjdem do posilňovne, tak je to zbytočné. Veľmi múdro som si nedal bundu, ale najprv sa obúvam. Dosť funím, ale potím sa menej. Zabudol som si pobaliť veci do posilňovne. Och. Vyzul som sa, pobalil som si veci, vzal som si dve tričká, lebo si chcem dať poriadne kardio a budem sa musieť prezliecť. Normálne, ako na to myslím, cítim, ako strácam váhu. Chvíľu som myslel na jogurt, ale potom to prebila sviečková. Mal by som sa odvážiť, aby som vedel, koľko som zhodil. Napíšem si váhu a možno sa aj odfotím, aby som mal fotku „pred“ a „po“. Vážim sa. Výborne, ak som za dva dni pribral dve kilá, to pôjde rýchlo dolu. Ale odfotím sa až o tri týždne, toto by bolo vážne trápne. Tá váha ma začína štvať. Obúvam sa oblečený v bunde, s taškou na ramene. Funím a potím sa úplne nahlas.

Som v posilke. Všetci sa na mňa pozerajú. Tak som pozdravil. Nič, iba recepčná sa usmiala. Dobre, najprv bicykel. Dám si na zohriatie takých 15 minút. Dosť funím. Desať musí stačiť, veď potom si dám ešte kardio. Myslím na rezne. Funím. Po piatich idem dole, lebo inak by som nevládal zdvíhať činky. Mám špeciálne rukavice, aby som nemal otlačené ruky a aby som si spevnil zápästia. Môžem zdvíhať aj ťažké váhy. Všetci sa na mňa pozerajú. Dnes budem zdvíhať len menšie váhy a nie dlho, lebo pre organizmus by to bol šok. Dám si kardio na páse. Budem behať do kopca. Pás má vlastnú telku, výborne, aspoň sa nebudem nudiť. Dvadsať minút bude stačiť. Po dvoch minútach nedokážem vnímať obraz. Myslím na kapustnicu. Nevadí, budem len kráčať po rovine, hlavné je vydržať aspoň 15 minút. Funím. Myslím na šalát. Zemiakový, s rezňom. Desať minút bude stačiť. Idem domov… Všetci sa na mňa pozerajú, pozdravil som.

Mal by som sa odvážiť. Nemám odvahu. Budem musieť premiestniť váhu. Vážiť sa totiž treba ráno a úplne nahý. Ale v pracovni sú príliš veľké okná. Na Facebook si dám, že chodím do posilňovne. Veď idem aj dnes, takže vlastne chodím. Tak čo? Neodvážil som sa odvážiť. Nechám to na zajtra, aby som videl výsledok. To bude motivačné. Obúvam sa a funím. Myslím na syr a hranolčeky. Také pekné, sympatické, usmievavé, s tatárskou. Och. Strašne funím.

Som v posilke. Chlapcov trénerov a vyhadzovačov pozdravím ako starých známych. Niektorí sa aj odzdravia. Začnem na bicykli. Aha, sedadlo sa dá nastaviť. Hodinky mi merajú tep. Sedem minút. Machrovina. Závažia na tyči sa volajú kotúče. Myslím na fašírky. Urobil som sto ľah-sedov. Ale nie úplne ľah a nie úplne sto. Ale tridsať určite. Odbehol som… no dobre, odkráčal som kilometer a pol. Zvoní mi v ušiach. Možno sa na mňa pozerajú, ale cez tú červenú hmlu to nevnímam. Hodinky, čo mi merajú tep, ma pochválili. Nechápem, prečo majú šatne v posilke na poschodí bez výťahu. Dosť funím. Myslím na krémeše.

Vstal som ako rybička. Doslova. Mám v stehnách a na bruchu takú svalovku, že by som aj plakal. Tak sa len tak rybičkovsky plieskam z postele a potom dolu schodmi. Tam je váha.

Inak, už dvakrát som bol v posilke. Včera som zistil, že keď sa prikrčím a nahnem trošku doľava, nemusím zjojknúť pri každom kroku.

Pôvodný plán postaviť sa na váhu hneď včera ráno som zamietol po dlhej ceste schodmi zo spálne na chodbu. Takú svalovku, akú som mal včera, som ešte nezažil. Bola to skutočná svalová horúčka. Myslím, že som aj blúznil, pretože som cestou po tých deb…ých schodoch myslel na jogurt a vločky. Našťastie, kým sa mi podarilo zísť, chlapsky som sa premohol.

V kuchyni som si na tretí pokus dal ibalgin. To, čo sa rozsypalo, pozbieram neskôr. Raňajkoval som ľahko, hemendex a dve čokolády. Potom už len kúsok klobásky, dva rožky a nakoniec aj ten jogurt, lebo písali, že ráno človek môže zjesť čokoľvek.

Obúval som sa asi dvadsať minút. Aby som sa pritom nedopotil, otvoril som dvere. To bola chyba, lebo ako som jojkal a funel zároveň, pes si myslel, že ma treba zachrániť, tak ma oblizoval po tvári. Do práce som šiel bez bundy. Ten divný pohyb, vystrieť ruku za chrbát, by som nezvládol.

Pred obedom ma dosť bolelo brucho, ale nepodarilo sa mi identifikovať, či je to tá svalovka, alebo som hladný, tak som sa radšej normálne najedol. V práci som si vygooglil všetko o cvičení vo fitku. Idem na to správne, ale nemá sa to preháňať, aby sa zo mňa nestal narcis. Tak som včera mal oddychový deň. Mal som trošku ťažšiu večeru, ale aspoň sa mi má z čoho budovať svalová hmota. Sval totiž rastie, keď človek spí. Dnes idem do fitka.

Som vo fitku. Pozdravil som a jeden tréner mi dokonca kývol na pozdrav. Asi som už v partii. Recepčná sa na mňa usmiala. Je milá. Skrinky v šatni majú dva zámky. Najprv som si v skrinke zabudol rukavice a potom fľašu s vodou. Fľašu som tam už nechal, vyzeral by som ako blbec, keby som sa vrátil aj tretíkrát.

Ako obvykle, mám plán, na úvod desať minút na bicykli. Vydržal by som aj päť, ale dal som si nejaké deb…é silonové tepláky a šmýkam sa po tom sedadle, akoby mi šlo o čosi iné ako byť fit. Dosť funím a myslím na hot dog. Taký ten fajn, kde ti dajú aj kečup, aj horčicu a druhý k tomu grátis.

Majú tu taký kladkostroj. Nastavíš si váhu, kľakneš si naň a môžeš sa vyťahovať rukami, pričom kladka ti pomáha a tlačí ťa hore. Úplná paráda. Cviky s vlastnou váhou sú najúčinnejšie. Nastavil som kladku tak, aby som ťahal asi dvadsať kíl. Dole to šlo fajn. Potom som sa chcel vytiahnuť, ale vinou tých deb…ých šmykľavých teplákov som sa zosunul a ostal visieť na tých madlách, alebo čo to je. Kladka si však svoju prácu mienila spraviť tak, ako bola navrhnutá, a prudko vystrelila hore. To, na čom som kľačal, priletelo k mojej brade, a keďže trčí, dostal som ranu priamo do nej.

Celkom efektne ma to odhodilo. Počuli ste už niekedy padnúť tak sto kíl železa na reťaziach? Ja nie, lebo v hlave mi to prehlušil náraz mojich zubov o seba, ale všetci v našom fitku to počuli. Všetci, ale naozaj všetci, sa pozerali na mňa. Myslím na kapustné fliačky. Aj po nich mám taký deb…ý pocit, že čosi nie je v poriadku.

Milý denníček, do fitka chodím už skoro pätnásť dní. Teda, bol som tam už sedemkrát a z toho šesťkrát som ozajstne cvičil. Chcel som si kúpiť kulturistické tričko, ale nemali moju veľkosť brucha.

Akosi sa mi lepšie spalo. Trochu ma bolia zápästia a ruky úplne nevystriem, ale je to len svalovka. Dal by som si placky. Zemiakové, s cesnakom. Možno ostali od včera.

Keď už som športovec, chcel som po schodoch zbehnúť, ale potom som si povedal, že s týmito prejavmi ešte počkám. Aj tak ma nik nevidí, a ak sa zrúbem na schodoch, nikoho tým nepoteším a budem musieť vynechať fitko. Dnes sa už isto odvážim. Aj funím asi menej, teda dúfam.

V posilke ma zdraví už šesť ľudí a mám aj permanentku. Hodinky, čo merajú tep, sú so mnou spokojné. Dostal som aj hodinkovú medailu. Kapitánske výložky to nie sú, ale na začiatok nie zlé. Bol by v tom čert, keby to váha neocenila. Myslím na tortu. Tvarohovú, samozrejme, s jahodami namiesto kalórií.

Tak tá deb…á váha ma fakt štve. Dobre, čisto matematicky som schudol. Ale 900 gramov?! Aj keď už mám permanentku? Hodinky, čo merajú tep, sú milšie.

Dobrá správa. Zistil som, že pri obúvaní naozaj funím menej a oveľa viac viem stiahnuť brucho.

Som v posilke.

Sú tu tréneri, búchači, frajeri, profíci a fitnesky. Dvaja tréneri ma zdravia, jeden z búchačov mi hovorí prokurátor a asi sme už kamoši. Stalo sa to tak, že chcel, aby som mu na lavičke pomohol. On tlačil tyč s kotúčmi zospodu a ja som ju mal potiahnuť hore. Teda len keby mu padala. Tých kotúčov tam bolo teda fakt dosť. Našťastie sa dokážem dosť úpenlivo modliť, takže moju pomoc nepotreboval. Nemyslím, že by som dokázal to, čo dvíhal, odgúľať, nieto ešte zdvihnúť. Tak som v hrôze, že mu budem musieť naozaj pomôcť, čo sa logicky nepodarí a to železo ho zavalí, polokričal: „To dáš, to dáš, to dáš, sakra!“

Z môjho nasadenia bol úprimne nadšený, polial si hruď vodou, aby mu nepraskla koža, a povedal: „Si dobrý prokurátor…“ Tak a mám kamoša. Poctivo cvičí, odkedy si pamätá, a je to na ňom dosť vidieť. Dosť, dosť vidieť. Kamoš si šiel dať proteínový nápoj k recepčnej a ja som si šiel dať svojich sto brušákov. Myslím na banánový šejk. Dobre padne po cibuľových krúžkoch.

Už ich mám 120. Brušákov. Teda, ak ich zarátam všetky spolu, odkedy sem chodím. Na pásoch bol jeden profík, dve fitnesky a jeden frajer.

Dnes ráno sa stala zvláštna vec, obul som sa takmer bez funenia a tešil som sa do fitka… Zvláštny pocit.

Správa z posilňovne

Ak ste niekedy boli v posilňovni, tak asi budete so mnou súhlasiť, že cvičiť nohy je… no proste málokto to má rád. Jeden z dôvodov, prečo si človek platí profi trénera, je ten, aby robil aj cviky, ktoré mu nie sú po chuti.

Dnes sme s Cyntiou mali nohy, „jupipí“… ale inak, silné nohy súvisia so zdravým mozgom aj s dlhým životom.

Najprv na rozcvičku vykopávanie na stroji, fuj. Potom taký ten stroj, ktorý vlastne armáda v Ulanbátare využíva na mučenie, ale u nás sa doň nasúkate, drepnete a snažíte sa vstať… a popritom vám tam Cyntia nakladá váhu, pričom sám osebe je stroj ťažší ako gramatika v šiestom ročníku na základke.

Ešte vám Cyntia (ako inak) nezapočíta cvik, keď sa jej zdá, že som nezišiel dosť nízko… rozumej, červená hmla a pocit, že už sa nepostavím, ale že nikdy, nikdy. Lebo Cyntia je spravodlivá.

No ale dobre, nesťažujem sa, ja nie som frflič…

Inak, nešli sme štyri série, ale päť, lebo veď prvá bola rozcvička (bolo tam asi málo kotúčov). Len aby ste vedeli, ja sám mám 120 kíl… plus ten stroj… ja by som tam kotúče nedával vôbec.

Potom som jej gentlemansky chcel pomôcť dať dolu všetky (fakt veľa) kotúče, ale ešte som chvíľku nevidel… tak to len na margo toho, prečo sa chúďa Cyntiovské pri mne samo nadrapuje s kotúčmi.

Cyntia je aj veľmi empatická. Keď videla, že na mňa prišli mdloby pri jej slovách „výpady s váhou“, navrhla iný stroj… čo bola vlastne iná varianta toho mučiarenského… len sa na tom inak sedelo a, samozrejme, som nevedel ovládať páčku, čo mení polohu… proste trapas, u mňa bežný jav. Ale Cyntia sa mi nesmiala, lebo má pre nás trapkov pochopenie.

Tak, aby som to mal iné… robil som drepy vlastne na jednej nohe s váhou… zámerne ju neuvádzam, lebo by ste mi aj tak neverili. Lebo Cyntia nechce, aby ste sa v posilňovni nudili.

A keď pridávala váhu, tak som sa na ňu prísne pozrel a ona odvrátila hlavu. To robí aj náš pes Brian, keď niečo vyvedie… ale nejdem sa sťažovať. Lebo ona tam nie je na to, aby vás mučila… a ten úsmev, keď trpíte, je jej profi trénerská uniforma.

Lialo zo mňa strašným spôsobom… A ľutoval som, že nemám výkres, lebo keby som obkreslil všetkých svätých, čo som videl, mohol som vymaľovať verandu Sixtínskej kaplnky.

No a potom… keď som sa už len opieral o stroj a snažil sa upokojiť roztrasené nohy, moja zlatá empatická Cyntia povedala: „Tak, a môžeme ísť niečo poriadne robiť…“ Lebo ona je veľmi motivujúca trénerka.

Ja len, aby ste vedeli, ako bolo v posilňovni…

Chcel som sa vám odfotiť, ale tak vysoko ruku s mobilom nezdvihnem. Včera sme totiž mali ramená a chrbát, tak ledva ležím bez držania…

Inak, Cyntia je najlepšia trénerka v strednej Európe a všetkých spriatelených okresoch.