Môj príbeh: Prečo som sa rozhodol vziať zdravie a dlhovekosť do vlastných rúk

Prečo som sa vlastne začal tak intenzívne venovať téme dlhovekosti a optimalizácii tela aj mysle? Tých dôvodov je viacero, no ak by som mal byť úplne úprimný, začína to pri tých najzákladnejších, ľudských veciach.

Tým prvým a najdôležitejším dôvodom je moja rodina. Mám 48 rokov a doma mi behá 7-ročný syn a 4-ročná dcéra. Naozaj veľmi rád by som sa dožil ich dospelosti, ale nielen to – chcem sa jej dožiť v takom zdraví a sile, aby som vládal plnohodnotne pracovať, byť tu pre nich a vedieť sa o nich postarať. To je pre mňa absolútny základ.

K tomu sa pridáva moja manželka Julka. Je odo mňa o 15 rokov mladšia, je krásna, plná energie a ja sa občas sám seba pýtam, ako to všetko stíha a zvláda. Respektíve, často som šokovaný z toho, čo všetko ja naopak nedávam a aký som popri nej lenivý. Teraz pozor, nemyslím si o sebe, že som úplný lenivec v každom smere. Vediem firmu, popritom riadim Dom matice v Komárne (budovu divadla), vediem Dramaťák, píšem scenáre pre Slovenských rebelov a podarilo sa mi založiť aj prvé profesionálne divadlo v Komárne – divadlo Komora. Ale pokiaľ ide o domáce práce a bežný chod domácnosti, popri Julke sa naozaj cítim ako úplný začiatočník a úprimne ma to mrzí.

Keď telo povie „stačilo“

Tretí dôvod, prečo som tu a prečo píšem tieto riadky, je čisto sebecký. Po štyridsiatke sa mi s telom začali diať čudné veci. Najprv ma začal bolieť chrbát, čo si vyžiadalo pravidelné rehabilitácie. Potom sa ozvali klenby na nohách. Neskôr prišlo niečo oveľa horšie – zachvátili ma panické ataky, kvôli ktorým som musel začať chodiť na terapie. Zistil som, že som prestal zvládať stres, alebo ho minimálne tolerujem oveľa horšie ako kedysi. No a k tomu všetkému som opäť pribral.

Hovorím „opäť“, pretože moja váha je celoživotný boj. Keď som mal asi dvadsať rokov, vážil som 120 kíl. Nič moc. Medzi rokmi 2004 a 2007 sa mi podarilo v posilňovni zhodiť 27 kíl a vyzeral som naozaj dobre. Časom som si ale uvedomil, že popri všetkých mojich aktivitách trávim v posilňovni a pred zrkadlom príliš veľa času. Povedal som si, že stačilo. Roky ubiehali a hoci som stále tancoval u Rebelov či v Komore, nabral som slušnú váhu späť. Čiastočne za to môže genetika, ale zo 70 % som na vine hlavne ja – milujem jesť a milujem sladké.

Z 64 kíl na stovku: Vojna a spánok

Moje problémy s telom a váhou majú ale hlbšie korene. Kým som nešiel na povinnú vojenskú službu, vážil som nejakých 64 kíl. Z vojny som sa vrátil ako stokilový chlap. A nie, nemal som sa tam ako na dovolenke. Pribral som z extrémneho vyčerpania – spával som len každý druhý deň 6 hodín, každý prvý deň vôbec. Kruté? Áno.

Celý koncept povinnej vojenskej služby bola podľa mňa jedna kardinálna hlúposť a úprimne neznášam ten spomienkový optimizmus starších ľudí, ktorí tvrdia, „ako to chlapcov naučí poriadku a brániť vlasť“. Odvtedy mám vážny problém so spánkom. A áno, hoci viem rozobrať a zložiť päť druhov zbraní, pri pomyslení na „komínky“ v skriniach sa mi chce akurát tak zvracať. Zastávam názor, že vojaci majú byť ľudia, ktorí vojakmi byť naozaj chcú. Bodka. Ak by vznikla reálna potreba ísť brániť vlasť a rodinu, šiel by som. Ale ten zabitý rok v Bratislave na ministerstve obrany s tým nemal spoločné vôbec nič.

O mäse, liečiteľoch a holistickej medicíne

Ale trochu som odbočil. Vyrastal som na dedine a do svojich 19 rokov som vôbec nejedol mäso. Nemalo to nič spoločné s nejakým uvedomelým vegetariánstvom, v tom čase sa toto slovo na Slovensku ani veľmi nevyskytovalo. Skôr som bol za toho divného. Našťastie, moja mama to tolerovala a hľadala spôsoby, ako ma stravovať bez toho, aby mi mäso nútila. Spätne viem, že to nebol úplne dobrý nápad, pretože pravdepodobne odtiaľ pramení moje nie celkom dobré trávenie. Dnes už s mäsom nemám výrazný problém, ale ak sa rozhodujem medzi dvoma jedlami, vždy zvíťazí to bezmäsité.

Moja profesionálna cesta k zdraviu sa začala už v roku 1997, kedy som začal pracovať pre spoločnosť Energy. V tom čase to bola jedna z prvých firiem, ktorá na trh prišla s alternatívnou medicínou. Liečitelia boli na Slovensku vcelku hojne zastúpení (dokonca som sa neskôr, počas štúdia etnológie v rokoch 2013 – 2016, venoval práve fenoménu liečiteľstva na Slovensku), no skutočný holistický prístup k ľudskému zdraviu bol ešte len v plienkach. Bolo málo lekárov, ktorí by mali dôveru k takémuto, pre nich vtedy „šarlatánstvu“.

Postupom času sa to ale začalo lámať. Najmä vďaka reálnym, dosiahnutým výsledkom sa k nám začali obracať aj samotní lekári. Dnes, v roku 2026, je situácia úplne iná. Čím je lekár lepší a čím viac spokojných pacientov má, tým otvorenejší je jeho prístup k stravným doplnkom a prevencii. Sú oblasti – ako napríklad menopauza u žien, nastavenie cyklu, plánované rodičovstvo či imunita detí – kde sme neraz dosiahli rýchlejšie a efektívnejšie výsledky než klasická medicína.

Za svoju prax som sa stretol s mnohými terapeutmi aj pacientmi a zistil som jednu zásadnú vec: prístup k človeku má obrovský význam. Ľudské telo je neuveriteľne zložitý stroj. Tí najlepší špecialisti sa vždy sústredia na najmenšie detaily vo svojom obore a dosahujú výsledky. Ale tie skutočne extrémne, až zázračné výsledky dosahujú profesionáli, ktorí sa naučili vzájomne spolupracovať s rešpektom. Tí, ktorí vnímajú pacienta ako celok – človeka, ktorý má nejaké zázemie, nastavenie, psychickú podporu, a presne podľa toho k nemu pristupujú. Medicína už dnes nie je len o rovnici „symptóm = liek“. Všetko so všetkým súvisí.

Zlomový bod: Prečo práve teraz?

Jednou z najväčších právd, na ktoré som prišiel, je fakt, že tie najlepšie výsledky dosahujeme vtedy, keď konáme preventívne. Keď žijeme tak, aby sme chorobám predchádzali. Rozumom som to vedel už dávno. Ale aj ja som len človek a mám rád svoje pohodlie.

Pred niečo viac ako rokom prišiel zlom. Mal som zvláštnu epizódu, kedy som tri dni nedokázal spať. Prirodzene, okamžite sa mi spustili silné úzkosti. Vtedy som si povedal: Stačilo. Musím so sebou začať niečo robiť. Nielen so svojou hlavou, ale hlavne so svojím telom.

Vrátil som sa do posilňovne a začal som sa denne venovať svojmu fyzickému aj mentálnemu zdraviu. A výsledok? Mám sa podstatne lepšie. Naozaj podstatne. Mám viac dobrej nálady, vládzem toho oveľa viac, mám väčšiu radosť zo života, zo svojich detí a dokážem spraviť viac práce. Priznávam, že k zásadnej zmene stravy som ešte nepristúpil, no aj napriek tomu výsledky vidím a hlavne cítim.

K dokonalej forme mám ešte dlhú cestu, ale vykročil som a to je to podstatné a ak niekoho vezmem so sebou budem len rád.

Popri svojej práci teraz aktívne sledujem ľudí, ktorí sa zaoberajú tým, čo ma momentálne najviac fascinuje – dlhovekosťou, biohackingom a nastavovaním vlastného tela, zvykov a myšlienok.

No a tak som tu. Toto je môj príbeh. Som na ceste a budem rád, ak sa k nej na stránkach dlhovekost.energy pridáte.